História

Dom na Starozámockej ulici č. 3 v Banskej Štiavnici sa nachádza v zóne mestskej pamiatkovej rezervácie. Rešerš údajov zistených o ňom pochádza z archívnych fondov pobočky Štátneho archívu v Banskej Štiavnici, historickej literatúry a z materiálov Správy katastra v Banskej Štiavnici. V čase zmien názvov ulíc, prečíslovania domov v Banskej Štiavnici v r. 1991 – 1990 bol dom evidovaný pod orientačným číslom 3 a súpisným číslom 33 na Starozámockej ulici. V r. 1980 vtedajší MsNV rozhodol o prečíslovaní budov, domov v meste a o zavedení systému názvov ulíc. Názvy ulíc v Banskej Štiavnici do r. 1980 mali len hlavné ako napr. dnešná Kammerhófska (predtým Červenej armády). Do r. 1980 sa používal v meste systém založený v časoch stredovekého obdobia feudalizmu spočívajúci na rozdelení mesta na štyri štvrte a zvlášť číslované vtedajšie mestské časti (Hodruša, Štefultov, Banky, Horná, Stredná a Dolná Roveň – Fuchsloch). Rozdelenie mesta na štvrte vychádzalo sprvopočiatku zo získania prehľadnosti pri výbere daní a poplatkov, nariadenia panovníka Ferdinanda I. Habsburského (1526 – 1564) po bitke pri Moháči systém štvrtí transformovali do systému obrany miest proti Turkom, ktorí spolu s islamizovanými príslušníkmi slovanských kmeňov z Balkánu (Martalovci) ohrozovali Banskú Štiavnicu takmer 150 rokov. Na čele štvrte býval štvrťmasjster a jemu podliehali desiatnici (Zechenter), v danej štvrti zabezpečovali obranu, stráženie a opatrenia proti požiarom. V 16. storočí sa v meste vybudoval dvojkruhový obranný systém, uzatváraný mestskými vonkajšími bránami (Antolská, Frauenberská – Piarska, Belianska) a vnútornými (Farkašova, Čilingerská, Kammerhófska, Horná – Roxerova). Dom na Starozámockej 3 bol v blízkosti Horenej – Roxerovej brány (priestor medzi budovou bývalého Evanjelického lýcea a naproti v súčasnosti obytným domom- bývalý tzv. Oberaignerov dom) a tiež obrannej bašty (v blízkosti vyústenia Novej cesty vyššie od bývalého internátu – Centrálky). V blízkosti domu na Starozámockej 3 prechádzalo opevnenie vedúce od Starého zámku ako sídla riadenia obrany mesta mestským kapitánom. Systém štvrtí, hlavne číslovanie budov sa niekoľkokrát menilo, hlavne v období cisára Jozefa II. (1780 – 1790) a v r. 1940 – 1991. Do r. 1980 v podstate každý dom v Banskej Štiavnici mal orientačné číslo s uvedením príslušnosti k danej štvrti.
Na základe zistení z archívnych zdrojov je možné vysloviť konštatovanie, že najstarším zisteným majiteľom dnešného domu na Starozámockej ulici č. 3, (súčasný penzión Príjemný oddych) bol Juraj Kupka. Nepriamo môžeme odhadovať za predchádzajúceho vlastníka Augustína Kupku (60. – 70. roky 17. storočia). O Augustínovi Kupkovi, mešťanovi, obchodníkovi a štvrťmajstrovi sa píše v historických prameňoch v 60. a 70. rokoch 17. storočia napr. v r. 1665 a 1674. Či bol otcom Juraja a starým otcom Jána Kupku sa nepodarilo preukázať, nakoľko matriky a historické pramene z tohto obdobia tureckého nebezpečenstva a protihabsburských stavovských povstaní sú zachované nekompletne. Vzhľadom na vtedajšie majetkové pomery je to však vysoko pravdepodobné. Stav nekompletnosti písomných materiálov tak znemožňuje vyhľadanie aj ďalších (starších) majiteľov domu.

Juraj Kupka, banský hutman, zomrel pravdepodobne v r. 1694, nakoľko 5. júla 1694 banský majster Ján Krištof Zweig, členovia mestskej rady Ján Kareš, Ján Juraj Stephani, Ján Pirolt, Juraj Henrich Lemoni vykonali súpis majetku Juraja Kupku. Ten mal 2 už vydaté dcéry a dvoch ešte neplnoletých synov. Dom ohodnotili na 360 zlatých. Pravdepodobne následnou deľbou dedičstva ho neskôr získal Ján Kupka. Po smrti Jána Kupku v roku 1729, bol vyhotovený súpis jeho majetku a záznam o prevedení majetku na jeho manželku Žofiu Kupkovú, rodenú Neidhardovú, ktorá neskôr predala dom Ferdinandovi Spieglovi.

Ferdinand Spiegl dom a záhradu získal kúpou, 26. októbra 1742 mestská rada Banskej Štiavnice na svojom zasadnutí súhlasila s odpredajom a kúpou. Žofia Kupková dom a záhradu predávala Ferdinandovi Spieglovi hlavne z dôvodov dlhov a je možné podľa konštatovania zápisu, že úlohu zohralo najmä pri stanovení ocenenia na 520 zlatých zlý stav stavby. 30. októbra 1743 mestská rada na svojom zasadnutí prerokovávala návrh Jána Petra Hausseggera o udelenie meštianskych práv Ferdinandovi Spieglerovi. Pri tom sa uviedlo, že sa narodil v Banskej Štiavnici a vykonával funkciu banského správcu (Schaffer). Neskôr už v r. 1759 je Ferdinand Spiegl doložený vo funkcii zástupcu banského sudcu. Banský súd sídlil v tzv. Hellenbachovom dome na dnešnom Trojičnom námestí (sídlo oddelenia geológie Slovenského banského múzea a Geoparku). Ferdinand Spiegl vlastnil dom zhruba do konca 70. rokov 18. storočia, čo potvrdzuje aj dokument z 29.10.1779, kedy písal Magistrátu mesta Banská Štiavnica koncipista Hlavného komorskogrófskeho úradu v Banskej Štiavnici, ako nadriadenej zložky Banského súdu, Ján Belo, vykonávajúci správcovstvo pozostalosti po Františkovi Spieglovi, list vo veci vyrovnania dlžobných pohľadávok.
V období rokov 1751 – 1752 Magistrát mesta Banská Štiavnica previedol súpis všetkých nehnuteľností v meste a mestských častiach. V rámci súpisu sa každá nehnuteľnosť zaevidovala pod poradovým číslom, popísala, odmerala zastavaná plocha, pri poľnohospodárskej pôde sa určila jej bonita a vyhotovil sa schematický pôdorysný nákres stavieb. tento súpis je svojim charakterom považovaný za pozemkovú knihu. Súpis sa neprevádzal po štvrtiach a v rámci nich podľa čísiel domov, čo sťažuje identifikáciu jednotlivých domov. Postupovalo sa pri ňom zo základu a to z polohy Kammerhofu, dnes sídla Slovenského banského múzea.

V pozemkovej knihe pod poradovým číslom 269 sa identifikoval dom na Starozámockej ulici č. 3. V čase súpisu v r. 1751 patril Ferdinandovi Spieglovi. Vyhotoviteľ súpisu pri ňom poznamenal, že bol meštiansky, susedil s domom mešťanov Juraja Kaadna a Jakuba Ehna. Bol situovaný na Červenostudnianskej ceste (tajch Červená studňa) vyše Roxerovej (Hornej) mestskej brány, zvalenej v r. 1788. Mal 2 nadzemné časti (poschodia?), zo všetkých strán bol voľný, čiže priamo stenami nespojený so susednými domami. Za dvorom sa nachádzal vysoký svah, prívod vody do domu bol zabezpečený rúrami. Dom mal 4 izby, 2 komory, 2 kuchyne, jednu odkladaciu (skladovaciu) miestnosť, pivnicu, maštaľ a humno (senník). Obstavaná plocha sa určila na 69 ½ štvorcovej siahy (1siaha cca od 1,89 do 2,02 m. štvorcová cca 2 x 2 m), dvor 32 ½ štvorcovej siahy, vyše domu ležiaca a z časti oplotená záhrada mala 213 ½ štvorcovej siahy.
Ako ďalší zistený vlastník vystupuje v historických listinách Tiburcius Himmelreich. Z dostupných historických prameňov sa nepodarilo zistiť a to hlavne z dôvodu ich nekompletnosti a poškodenosti z následku požiaru na Starom zámku 13.2.1898, kde boli umiestnené, presnejšie časové obdobie, kedy dom pán Tiburcius Himmelreich získal. Vlastnil ho pred r. 1809 a po prvý raz ako jeho majiteľ sa spomína v r. 1783, kedy 18. septembra Anna Zuzana Ehnová predala susedný dom ležiaci pri dome Tiburcia Himmelreicha Andrejovi Pöckhovi. Nie je vylúčené, že Tiburcius Himmelreich dom vlastnil ešte pred r. 1783, a že ho odkúpil z pozostatlosti Ferdinanda Spiegla. Tiburcius Himmelreich pochádzal z bohatej štiavnickej rodiny, jeho otec Filip Jakub Himmelreich bol obchodníkom.

Od roku 1809 bol dom v majetku Františka Dvihallyho, ktorý zastával funkciu hlavného účtovníka a člena volenej obce (tzv. vonkajšej rady mesta). Pravdepodobne v roku 1840 dom odpredal Jozefovi Fialovi, ktorý ešte v roku 1839 pôsobil v Szigete.
Jozef Fiala bol významnou osobnosťou riadenia baníctva, bližšie biografické údaje o ňom znovu narážajú na problém výskumu v matrikách. Absolvoval odbor baníctva na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V dostupných archívnych prameňoch a literatúre je doložené jeho pôsobenie správcu v Szigete (župa Marmaroš, Rumunsko). Od r. 1840 za dom č. 17/II, vtedy číslovaný ako 317 platil domovú daň , čo znamenalo, že dom bol v jeho vlastníctve. V Banskej Štiavnici pôsobil v riadiacich funkciách, dosiahol titul cisársko-kráľovského banského komisára.
V r. 1860 zomrela už vdova Anna Fialová, rodená Schneiderová, predpokladá sa, že Jozef Fiala zomrel už predtým. Dom resp. časti mali v majetku Gustáv Komjathy, Ružena Sollerová, Terézia Fallerová, Berta a Hermína Mellerová, Jozef Fiala (pravdepodobne syn). Príbuzenské vzťahy uvedených osôb sa nepodarilo ozrejmiť, nakoľko matričný materiál je uložený v Štátnom archíve v Banskej Bystrici, ktorý by mohol byť pomôckou pri objasnení týchto vzťahov. Domnievame sa však, že išlo o deti, resp. dedičov po nebohom Jozefovi Fialovi. V čase od r. 1866 do r. 1871 dom vlastnil Albín Murgač, ktorý ho odkúpil od dedičov po Jozefovi Fialovi.

Dom, dvor a záhradu r. 1871 získala od predchádzajúceho majiteľa Albína Murgača Júlia Bániková. Po nej r. 1875 ho v častiach dedili Ľudovít, Ján a Štefan Bánik. V r. 1878 Ľudovít Bánik spolu s manželkou Katarínou, rodenou Pomekáčovou, vyplatil časti Jána a Štefana po 2 000 forintov, čím sa stal majiteľom domu. V r. 1922 pravdepodobne po úmrtí Ľudovíta, jeho časť (1/2) dedili manželka a deti Etela, Irena, Jolana a Katarína. Po úmrtí Ireny r. 1930 a matky Kataríny r. 1940, deti a súrodenci Etela, Jolana a Katarína dom v r. 1941 predali manželom Luptákovcom. Manželia Luptákovci dom získali kúpou, podľa kúpnopredajnej zmluvy z 9.6.1941 Ladislav Lupták a manželka Irena ho odkúpila za 65 000 Sk od členov rodiny Bánik (zapisovanej aj vo forme Bányik).
V čase r. 1940/1941 vtedajší Mestský úrad previedol prečíslovanie štvrtí, budov a domov na území mesta Banskej Štiavnice. Dom s pôvodným označením 17/II dostal nové číslo 188/II, došlo v jeho prípade len k zmene orientačného čísla bez zmeny štvrte.
31. mája 1948 dom, dvor, záhradu (pozemnoknižná vložka 231, parcely č. 1 043 a 1 044) kúpil Karol Vén s manželkou Alžbetou rodenou Melchyoriovou od Ladislava Luptáka a manželky Ireny, rodenej Szabovej. Dohodnutá cena predávaných a kúpených nehnuteľností bola (v starej mene) 320 000 Kč. Karol Vén do poštátnenia a likvidácie živností bol majiteľom známeho banskoštiavnického krajčírskeho salónu, priaznivcom športu a propagátorom šachu. Jeho synovia vynikli v plávaní, vodnom póle a basketbale.
Vlastníkom domu v predchádzajúcich obdobiach bol napr. Pamiatkostav n. p. a š. p., po ňom Star a. s. Žilina. Do r. 1980 bol dom zaradený do druhej štvrte s orientačným číslom 188 (označovaný 188/II). Pre ulicu vedúcu k Starému zámku na ktorej stojí dom, sa v 20. – 40. rokoch podľa historických prameňov zaužíval názov Strelecká a to najmä z dôvodov komunikácie vedúcej k Meštianskej strelnici, dnes neexistujúcej, zničenej požiarom situovanej nad domami dnešnej Starozámockej ulice.